Tomáško je naše jediné dieťa. Narodil sa v roku 2015. Jeho A príchodom na tento svet sa všetko zmenilo. Bolo to krásne, ale zároveň aj náročné obdobie. To sme ešte netušili, čo nás čaká…

Ani neviem, kedy sa objavili prvé príznaky. Viem len, že nereagoval na oslovenie. Jeho pohľad nikdy nesmeroval do mojich očí. Neopakoval známe „Ťap-ťap ťapušky“, neurobil „pápá“… Moja prvá obava bola, že má problém so sluchom, čo sme však odborným vyšetrením vyvrátili. Vedeli sme, že niečo nie je v poriadku, no nevedeli sme prísť na to, čo sa deje. Tomáško ešte nemal ani dva roky, a preto nám o autizme nikto nepovedal – nikto neriešil diagnostiku ani návštevu iného odborníka.

Ako každý rodič sme začali hľadať informácie a narazili sme na slovo „autizmus“. Po prečítaní príznakov sme vedeli, že Tomáško vykazuje väčšinu z nich. Začal sa kolotoč diagnostiky a moje odhodlanie spraviť aj nemožné, aby syn napredoval.

V nemenovanom diagnostickom centre (mal približne 2,5 roka) nám povedali, že je v poriadku, len má oneskorený vývin. Čakali sme ešte na konzultácie v Bratislave, kam sme sa dostali asi o pol roka neskôr. Tam sa po prvýkrát objavil náznak diagnózy detský autizmus. Následne sme dostali termín na Kramároch, kde sme zrazu počuli viacero diagnóz: detský autizmus, mentálny postih, hyperkinetický syndróm, ADHD, hyperaktivita.

Sedela som v aute a v ruke som držala papier, kde to bolo napísané čierne na bielom. Nevedela som, ako to mám vnímať – je to koniec mojich snov a plánov o rodine? Alebo začiatok boja za svojho syna a našu rodinu? Mala som veľa otázok a ani jednu zodpovedanú. Prešli sme si viacerými fázami vyrovnávania sa – ak sa to vôbec dá. Samozrejmosťou boli otázky: Čo budeme robiť? Ako budeme fungovať? Dá sa to vyliečiť? Nebude nikdy vedieť rozprávať? Nezačlení sa do kolektívu?

Prvé dni boli veľmi ťažké. Priznám sa, že boli celé preplakané. Cítila som smútok, bolesť, neschopnosť, zlyhanie. Potom som však začala googliť, pýtať sa, zisťovať, čítať články a knihy. Všetok svoj smútok a sklamanie som premenila na silu to zmeniť. Mala som jediný cieľ – spraviť všetko, aby môj syn napredoval.

Keď si dnes spomeniem, ako som liezla štvornožky po byte a „múkala ako krava“ 😄, aby ma syn napodobnil, a na hlave som mala sobie parohy z Vianoc, musím sa z chuti smiať. Vtedy som však mala slzy v očiach, pretože syn nereagoval a ani sa na mňa nepozrel. Učila som ho to celé týždne. Až raz, po mnohých neúspešných pokusoch, som odchádzala z izby a v kuchyni som začula tiché „MÚ“. To vytúžené „mú“ znamenalo pre mňa prvý úspech. Pre niekoho možno maličkosť, no pre mňa to bolo prvé svetielko na konci tunela, ktorý bol dovtedy tmavý, hmlistý a plný tŕňov. Týmto sa začala naša cesta.

Cesta našej rodiny – možno neznáma, ale s jediným cieľom: Spraviť všetko, aby náš syn napredoval